História
Naše oblasti boli osídlené už v dávnych dobách, ako to dokazuje aj 6 eneolitických mohýl (3500 - 1800 pred. n. l.) na hrebeni nad údolím Oľky juhozápadne od obce Košarovce, juhovýchodne od chotárnej lokality Girovská na kóte 379 m. Avšak o pomenovaní našej obce Oľka sa dozvedáme až z čias aktívneho osídľovania, ktorá v roku 1408 bola časťou Stropkovského panstva (lat. dominia) zámku Perényiovcov pod názvom Elke. V roku 1767 toto sídlisko patrilo Szulyovszkovcom.
Ďalší vývoj názvu obce bol nasledovný:
- 1430 Lyka
- 1773 Humenská Oľka
- 1808 Humenná Oľka
- 1920 Vyšnia Oľka; maď. Homonnaolyka.
Roku 1474 sa stretávame s miestnou časťou dnešnej obce - Kryve (selo), 1773 Kriva - Olyka, 1920 Krivá Oľka; maď. Kriva - Olyka, Gödrösolyka.
V chotári Vyšnej Oľky v druhej polovici XVI. stor. vznikla 1569 Nyžnia Oľka - Ilka, 1773 Olyka Stropko, 1808 Stropkovská Olka, 1920 Nyžnia Oľka; maď. Sztropkóolyka.
Obdobie do konca 1. sv. vojny
V cirkevnej kronike (ktorá sa v súčasnosti považuje za stratenú) je konštatovanie, že v čase bratríckeho hnutia sa Olčania zúčastnili v povstaní roku 1457. Taktiež vraj v roku 1683 navštívili Oľku turecké vojská a obec vyplienili. Mnoho ľudí sa vtedy potulovalo, polia ostali nezasiate a všetko bolo zničené. Okrem spomínaných Perényiovcov obec patrila taktiež rodine Jekelfallussyovcov, ktorá od roku 1494 mala kúriu v blízkosti obce Varychivci (Varechovce). Ako neskorší majitelia tunajšej pôdy sa spomínajú Jozef Buday a taktiež Stanislav Roznowski, obyvateľ z Krakova.
Vyšnia Oľka od roku 1780 mala vlastnú pečať s vyobrazením symbolu, ktorý je prevzatý do znaku dnešnej Oľky.
Nyžnia Oľka vznikla v chotári Vyšnej Oľky a patrila panstvu Stropkov. Od roku 1767 bola majetkom Dessewffyovcov a v XIX. storočí patrila Kelgevickovcom. Obec taktiež vlastnili Drugethovci, ktorí vládli takmer v 95 obciach domínia a na začiatku XVII. stor. - vo viac ako 130 osadách a obciach. Neskôr gróf Drugeth daroval chotár obce správcovi Matulayovi. Rodina Matulayovcov vlastnila kaštieľ, ktorý ešte do roku 1970 slúžil na rozličné účely (notársky úrad a pod.). V súčasnosti je zrúcaninou.
V období po tzv. Užhorodskej únii (1646) roku 1663 „kosila" vtedajších Olčanov cholera. V roku 1873 bola zlá úroda a drahota, rok na to tuhá zima. Prišiel veľký hlad, bieda a opäť cholera.
Cirkevná matrika narodených v Oľke bola vedená od roku 1814. Do roku 15.3.1848 bola písaná po latinsky. Z aspektu vzkriesenia materinskej reči je v nej cenný zápis duchovného otca Josyfa Smolygovyča z roku 1857: „Čto vidžu. O, nebo, jaky znaky skorbi, jaki vo jestestvi javľajuťsia. Se uže i Ty, Sláva naša mať, pomerla? S popela Tvojeho latyna voskresla? Pamjataj i Ty, latyno, čto ničto na vično! Bidna naša Sláva. Vičnaja Tebi pamjať!" V matrike sobášov je ešte jedna poznámka spomínaného popa k otázke jazyka. Tento olčiansky duchovný v obci aj zomrel a je pochovaný na miestnom cintoríne.
O správnom chápaní škodlivosti alkoholizmu a jeho dôsledkoch svedčí zápis nástupcu otca Smolygovyča d. o. Sylvestra Janovyča v matrike (1874): „Pozdravlenije čytateľovi i naslidnykovi. Po mojom prychodi na faru do Stropkovskoj Oľky zo Zavadky... veriaci ľudy sa veľmi dobre maly. Preto, že sa maly dobre, pustyly sa na zlu dorohu. Začali veľmi piť. (Veriaci) zabudly na slová hlasateľa testamentu, že po svadbe nasleduje hlad. Tak sa aj stalo, jak jem to byl predpovidal. Ľud Nyžnej Oľky prepil skoro všetky majetky, role a lúky. Keď farár začal bojovať proti zhubnej pliage - alkoholizmu, (veriaci) prestali posielať deti do školy, ba i do Božieho chrámu chodiť. Bolo to takto: muži od ponedilka do suboty stále boli v krčme Amsela, tam pili i jedli, ba tam aj spali po stoloch a laviciach. Ženy im nosili jesť do krčmy a aj manželka krčmára im varila jedlo. Všytky pili i jedli len na úver - na rováš."
Dôsledkom bolo, že občania nemohli zaplatiť dlh krčmárovi a celý ich majetok išiel na dražbu. Po čase dal krčmár prepísať majetky na seba. Takto zatratené majetky si mnohí Olčania museli odkúpiť od potomkov Amsela, ale až po skončení prvej svetovej vojny a za drahé peniaze...
Prvá svetová vojna zasiahla aj Oľku. Keď sa front priblížil do olčianskej doliny, jej obyvatelia boli donútení evakuovať do Jasova a do Péči. Znepriatelené vojská bojovali na tunajšom Tisovci a Bokšanskom. Ruské vojská prišli do Oľky 27.11.1914. Pred 1. sv. vojnou pán Ritter postavil mlyn v Nyžnej Oľke, ktorý bol v prévádzke, ale v roku 1934 zhorel. V katastri uvedenej obce pracovala píla, kde si niektorí Olčania zarábali na živobytie do roku 1914.
Obdobie do konca 2. sv. vojny
Po roku 1918 takmer z každého olčianskeho domu a rodiny niekto vycestoval za prácou do zahraničia (USA, Kanada, Argentína). No mnohokrát im bol osud nežičlivý, o čom svedčia aj slová ľudovej piesne:
Teče voda, hučyť ( Tečie voda, hučí )
U oľčans`kim haju: ( Cez olčiansky háj: )
-Pidu zatoplusia, ( -Pôjdem zatopím sa, )
Bo doli (zemli) ne maju... ( lebo zeme nemám... )
Významnou postavou Oľky je aj jej bývalý duchovný Anton Simko (1891 - 1958), dekan a jeden z dvoch rusínskych poslancov v Sneme Slovenskej republiky (1939 - 1944). Vo svojich vystúpeniach neraz pripomínal sľuby Slovenskej národnej rady z roku 1918 obsiahnuté v jej Ohlase k bratom Rusínom! Konkrétne. Slováci sú „Slovania ako Vy, my Vám plnú autonómiu nielen sľubujeme, ale túto plnú autonómiu vo veciach cirkevných, školských, v záležitostiach vnútorných už i celkom uznávame." A. Simko viackrát akcentoval, že v Ohlase bola sľubovaná taktiež podpora rusínskemu školstvu, výstavba železníc a priemyselných podnikov.
Počas obdobia ČSR Oľka mala četnícku stanicu (v kaštieli), na ktorej slúžili Česi.
V roku 1942 započala výstavba krajinskej cesty Továrne - Žalobyn - Oľka.
Počas druhej svetovej vojny značná časť Oľky podporovala partizánov. Časť vojakov Slovenskej republiky bola dislokovaná v Oľke v máji 1944. Časť z nich sa pripojila k partizánom operujúcim v okolí tunajšej obce. Za to však mnohí Olčania boli intervenovaní v miestnej cerkvi a v dome pani Švygarovej - Kuskovej. Najkrutšiu daň zaplatili Mychal Moroz z Oľky a Josyf Malek z Vyšnej Radvane, ktorí boli nacistami zastrelení 29.10.1944 (zversky zavraždili aj Štyma (Uja) a 12-ročnú dcérku pani Kotuskej) a svoje civilizačné dielo v rámci budovania „Novej Európy" dokonali vypálením Kryvej Oľky, Oľky (na cca 30%), Zavady, Rus`kej Poruby a Rus`kej Kajni. Partizánsku činnosť naďalej však vyvíjali 17 Olčania. Mnohých taktiež v našom chotári usmrtili míny. Celkovo padlo 23 spoluobčanov. Avšak v skutočnosti je číslo vojnových obetí z Oľky vyššie. Ide o 14 židovských rodín, ktorí v Oľkách žili do roku 1942. Okrem členov jedinej rodiny takmer všetci zahynuli. Títo židia mali dokonca v Oľke postavenú aj skromnú drevenú synagógu.
Oľka bola oslobodená vojakmi Červenej armády 25.novembra 1944. Ďalej bola obec poznamenaná takými udalosťami ako nástup komunizmu, následná kolektivizácia, rok ´68, nežná revolúcia... Dnes je život v dedine pokojný a bojuje s každodennými starosťami a problémami, aké trápia súčasné malé obce na severovýchodnom Slovensku.